Pastiersky list biskupov Slovenska – Veľká Noc 2011

Drahí bratia a sestry!

Slávime Veľkú noc – najväčšie kresťanské sviatky, v ktorých oslavujeme zmŕtvychvstalého Krista Pána.
Pravda viery: „Ježiš Kristus na tretí deň po svojej smrti slávne vstal z mŕtvych,“ tvorí základ celého kresťanstva (porovnaj Prvý list Korinťanom 15. kapitolu, 14. verš). Pevne veríme, že Ježiš, ktorý skutočne žil pred 2000 rokmi v Palestíne a učil nové veci o Božom kráľovstve, Ježiš, ktorého zajali v Getsemanskej záhrade, bili a odsúdili na smrť, Ježiš, ktorý bol ukrižovaný, prebodnutý kopijou a pochovaný – vstal z mŕtvych s osláveným telom. Takto bolo uskutočnené vykúpenie sveta; takto bola porazená smrť a hriech. 
Ježišovým zmŕtvychvstaním bol položený základ konečného Božieho víťazstva spravodlivosti a pokoja. Zmŕtvychvstaním sa ukázala pravda kresťanskej viery a zrodila sa nádej veriacich na spásu. Ježišovo zmŕtvychvstanie je najväčším dôvodom našej oslavy Pána Boha a hlbokej radosti veriacich.
Zmŕtvychvstanie, pravdaže, nebolo návratom Ježiša k predchádzajúcemu životu obmedzenému v čase a priestore. Ježišovo zmŕtvychvstanie znamená nový život pre Krista i pre všetkých jeho nasledovníkov. Tak ako Pán Ježiš vstal z hrobu, tak budú – pod vplyvom Božej milosti – vstávať kajúcnici zo svojich hriechov a na konci čias s osláveným telom vstúpia do Božej slávy. 
Toto veľké tajomstvo našej viery má teda konkrétny význam pre všetkých – vrátane ľudí modernej, technicky a konzumne zameranej doby. Veľká noc zďaleka nie je len nejaká spomienka či krásna starožitnosť spojená s folklórnou tradíciou.
Kristovo zmŕtvychvstanie nezostalo v dejinách ako izolovaná prastará historická udalosť. Zmŕtvychvstanie Ježiša je svojou mocou a svojimi dôsledkami stále aktuálne – aj dnes. Nepotrebujú aj súčasní ľudia – bez ohľadu na ich sociálne, kultúrne či náboženské rozdiely – pre svoj zmysluplný život dar viery? Nehľadá každá rozmýšľajúca osoba vyššiu pravdu o sebe a o svete? Nedúfa každý vnímavý človek v šťastný život a v spravodlivosť, ktorá raz musí zvíťaziť?
A práve Kristovo zmŕtvychvstanie je základom našej pravej kresťanskej viery. 
Veriť znamená prijať niečo za pravdivé na základe nejakej autority. Ak ide o prirodzenú autoritu – ľudskú, svetskú –, tak ide o prirodzenú, bežnú vieru či dôveru. Ak však ide o nadprirodzenú Božiu autoritu, vtedy už ide o náboženskú vieru. Kresťanstvo ako zjavené náboženstvo spočíva na spásnom Božom slove, na Bohu, ktorý sa z lásky zjavil ľuďom (porovnaj Katechizmus Katolíckej cirkvi, bod 68).
Preto je naša náboženská viera poslušným počúvaním zjavujúceho sa Boha a životným prijatím jeho právd. Naša viera má dva rozmery – osobný a vecný (porov. Katechizmus 177). Najprv veríme „komusi“, totiž Pánu Bohu, ktorý sa zjavil; jeho uznávame za najvyššiu autoritu. Tento osobný rozmer viery sa volá aj dôvera alebo osobné primknutie sa človeka k Bohu (porov. Katechizmus 150). Dôveru uľahčuje vzájomná láska, ktorá spája toho, kto verí, s tým, komu verí. V tejto situácii láska skrze vieru sa stáva bránou poznania. Ten, kto miluje, začína chápať a súhlasiť. 
Potom veríme „v čosi“, teda prijímame ako pravdu Bohom podané informácie. Tie najdôležitejšie zjavené pravdy sú zachytené v Apoštolskom vyznaní viery. V tomto vecnom rozmere viery – v prijímaní právd – najdôležitejšiu úlohu zohráva rozum. Nadprirodzené pravdy nie sú preň samozrejmé a hneď pochopiteľné. Prijíma ich však na základe dôvery v Boha (porov. Katechizmus 150). Ak ľudský rozum uzná, že je schopný vidieť skutočnosti len z určitého pohľadu a že existujú aj iné pohľady na skutočnosti, ktoré on sám „nevidí“, začína súhlasiť so zjavením ako s ďalším pohľadom, ako s novým nástrojom poznania (porov. koncilovú konštitúciu o Božom zjavení Dei verbum 5).
Pravá náboženská viera je pre nás veľmi potrebná. Vďaka nej spoznávame zmysel existencie – seba i sveta. Vďaka viere spoznávame Boha, nášho milujúceho nebeského Otca a budujeme si k nemu láskavý a obohacujúci vzťah. Vďaka viere poznávame a kráčame po ceste spásy, ktorá nás vedie k pozemskému požehnaniu a najmä k večnému šťastiu. Viera je naozaj náš najväčší poklad. 
Aby sme o tento vzácny poklad neprišli a nestratili ho, musíme ho dobre poznať a stále rozvíjať. Z pohľadu obsahu má viera štyri základné vlastnosti. Naša viera je katolícka (porov. Katechizmus 1814), pevná (porov. Katechizmus 157), živá – prežívaná (porov. Jakubov list 2, 26) a stála – celoživotná (porov. Evanjelium podľa Matúša 10, 32n).
Dnes, drahí bratia a sestry, chceme špeciálne poukázať na to, že naša viera má byť živá.
Súvisí to s významnou celoeurópskou i štátnou udalosťou: – v máji tohto roku bude sčítanie ľudu. Ako viete, sčítanie sa bude konať opäť po desiatich rokoch. Sčítanie predstaví obraz o našom Slovensku, o jeho bohatstve či chudobe, o jeho obyvateľoch a ich národnostiach, o ich vzdelaní a kultúre, o ich zdravotnom stave aj o ich viere. Ak má sčítanie podať pravý obraz aj o náboženskej situácii – o tom koľko je na Slovensku veriacich katolíkov, evanjelikov, pravoslávnych a iných –, musíme hovoriť o vyznaní svojej viery, hoci nekladieme dôraz na kvantitu, ale na kvalitu. Treba sa však vážne zamyslieť nad slovami Pána Ježiša, či „nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Evanjelium podľa Lukáša 18, 8). Toto vyznanie viery sa dotýka všetkých, ktorí boli pokrstení a pripojení krstom ku Kristovi a jeho Cirkvi.
Vieme, že pri sčítaní ide o osobné prihlásenie sa ku Kristovi a k Cirkvi, v ktorej sme boli pokrstení. Toto vyznanie viery a prihlásenie sa ku Kristovi nebude verejne zneužité. Ono – po civilnej stránke – utvára pravdivý obraz o náboženskom stave obyvateľov Slovenska, obraz o tom, kam sa naši ľudia nábožensky zaraďujú, kam ich v našej spoločnosti zaradil ich krst. 
Toto vyznanie viery a prihlásenie sa ku Kristovi, okrem civilnej stránky, má aj hlboký osobný rozmer – poukáže na „živosť“ a uvedomenie si vlastnej viery. 
Počas ateizovania našej spoločnosti si tisíce občanov dávali krstiť deti akoby potichu a tajne, lebo nechceli, aby ostali nepokrstenými pohanmi. A krst v deťoch začal pôsobiť – boli pričlenení ku Kristovi v jeho Cirkvi, ktorá sa za nich modlila cez kňazov a veriacich celého sveta a pamätala na nich pri každej svätej omši. Do svojich prosieb Cirkev stále zahŕňa aj tých, ktorí sa azda od nej vzdialili, ktorí azda pochybujú o viere, aj tých, ktorým sa nejakým nešťastím rozpadlo manželstvo a žijú v civilnom, ale cítia, že to nie je v poriadku a možno tým aj veľmi trpia. Aj na všetkých týchto Cirkev pamätá, pokladá ich stále za svojich synov a dcéry. A modlí sa za nich, aby vytrvali vo viere, aby – s Božou pomocou – niesli svoj kríž a aby nikdy nepopreli svoj krst. Veď Božia láska je väčšia ako naše srdce a je tu aj pre nich. Aj títo všetci nech pri sčítaní ľudu zaznačia do príslušnej rubriky, že sú pokrstení, že sú katolíci – že srdcom patria do Cirkvi. 
Drahí veriaci, upozorňujeme vás, že treba rátať s tým, že pred sčítaním budú niektoré masmédiá viac útočiť proti Cirkvi, aby pomýlili veriacich. Budú hovoriť o škandáloch, o zneužívaní moci v Cirkvi a budú ironizovať tých, ktorí chcú vyznať a priznať svoju vieru. 
No my vieme, že keď Cirkev chráni prirodzenú rodinu a zdravú výchovu detí, keď hovorí, že vražda je zločin, že krádež je krádež, keď chráni všeobecnú mravnosť – a robí to na Slovensku už viac ako tisíc rokov –, slúži tým nielen Bohu, ale aj národu a vlasti. Nemožno znevažovať celé naše dejiny, naše chrámy a obetavú činnosť mnohých veriacich. Nedajte sa pomýliť zavádzajúcimi rečami. Slovensko dnes potrebuje vieru a Cirkev viac, než kedykoľvek predtým! 
Drahí veriaci, naše slová nesúdia ani neodsudzujú tých, ktorí neveria. Náš list hovorí o veľkosti a potrebe živej viery, ktorú – zo srdca – želáme a vyprosujeme pre každého. Keď sa Vám prihovárame ako k veriacim a povzbudzujeme vás, aby sme sa všetci priznali k svojmu krstu, plníme tým svoju vážnu i krásnu úlohu nástupcov apoštolov – povzbudzovať a utvrdzovať všetkých vo viere (porov. Prvý list Timotejovi 4, 13).
Tak ako sa pri sčítaní každý z nás prihlási, že je muž alebo žena, ako sa každý z nás prihlási k svojej národnosti, tak nech sa každý prihlási aj za rímskokatolíka, gréckokatolíka, evanjelika, pravoslávneho či iného spoločenstva. Nepoprime to, kto sme. Nech sa ukáže, aké naše Slovensko v skutočnosti je. 
Povzbuďme sa srdečnými slovami pápeža Jána Pavla II., ktorý bude o týždeň vyhlásený za blahoslaveného. Nasledujúce slová nám adresoval pri blahorečení biskupa Vasiľa Hopka a sestry Zdenky v Bratislave-Petržalke 14. septembra 2003:
„Napokon, s pocitmi najhlbšej lásky pozdravujem teba, milovaný slovenský národ, tu prítomný, alebo ma počúvajúci cez rozhlas či televíziu. Vzdávam vďaky Bohu za teba, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za evanjelium (porov. List Rimanom 1, 16)! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.“

K tomu Vám všetkým zo srdca žehnajú 
Vaši biskupi