Drahí pútnickí priatelia!
Nemôžeme uveriť tomu, že sme už týždeň na cestách a premeriavame naše nádherne Slovensko. Čoraz viac sa približujeme k severným hraniciam a s tým sa viaže aj náročnejší terén – stúpanie. A vlastne dnes poludnie nebolo len vrcholom dňa, ale aj nadmorskej výšky celého týždňa. Tam na prekvapil aj prvý pútnický dážď. Aspoň si pútnici vyskúšali kvalitu svojich pršiplášťov. Tento deň nám aj výnimočne utíchla gitara, ale veríme, že sa znova rozozvučí v nadchádzajúcich dňoch. Ako už prirovnávame našu púť k ľudskému životu, tak sme si aj dnes uvedomili, že na cestách sa kadečo môže stať a keďže všetci pútnici sme bratmi, nikdy by sme nemali obísť toho, kto potrebuje pomoc. Veď práve v núdznych stretávame Krista.
Po obede, keď sme už mali odísť na ďalšiu cestu, prišiel záhadný vysoký muž do reštaurácie, v ktorej nás pohostili a snažil sa, celý ustráchaný dohovoriť sa s pani čašníčkou. Keďže to nešlo, obrátila sa na nás, či nám to nepôjde lepšie. Ukázalo sa, že dotyčný je z Nemecka a prosí o pomoc pre svojho kamaráta, ktorý neďaleko na lesnej ceste spadol z motorky a nemôže sa pohnúť. Rýchlo sme tam bežali a horko ťažko mu pomohli dostať sa von. Prvý pohľad prezradil zlomenú ruku a nejaké odreniny. Nebudem opisovať celý priebeh peripetií odohrávajúcich sa s ťažkými strojmi na strmom, šmykľavom a kamenistom teréne. Spomeniem len veľké srdce a ochotné ruky majteľov hotela/reštaurácie. Pána z Nemecka si nechal v nemocnici na pozorovanie a zatiaľ je situácia v stabilizovaná. Príliš veľa “náhod”? Nechceme tu krstiť akékoľvek nešťastie, nechceme tu ani vyriešiť problém zla, v krátkom večernom zamyslení. Chceme len povedať, že aj nešťastie môže uvoľniť veľa dobra. Ba dokonca, že Boh dokáže z akéhokoľvek zla vyviesť ešte väčšie dobro. Tak veríme, žijeme a ďakujeme. Našťastie sme sa uchránili, podľa sv. Bernarda najväčšiemu hriechu a protivenstvu lásky, teda ľahostajnosti.
Na dnes by už aj hádam stačilo. Tešíme sa na naše zajtrajšie stretnutie.
Vaši pútnici
